Jdi na obsah Jdi na menu
 


1. Kapitola - Vzostup Temného Pána

12. 8. 2007

1. Kapitola - Vzostup Temného Pána

Zrazu sa odnikiaľ zjavia dvaja muži, niekoľko metrov od seba, v úzkej, mesačným svitom osvetlenej uličke. Sekundu nehybne stoja, mieriac prútikmi na hruď toho druhého, no potom sa spoznajú, odložia prútiky do plášťa a kráčajú vedľa seba rovnakým smerom. „Novinky?“ spýtal sa vyšší z nich. „Tie najlepšie,“ odpovedá Snape. Ulička bola lemovaná na ľavej strane divorastúcimi nízkymi ostružinami, na pravej strane vysokým, takmer upraveným živým plotom. Ich dlhé plášte im viali okolo členkov popri tom ako kráčali. „Myslel som si,že môžem prísť neskoro,“povedal Yaxley, jeho hrubé črty sa strácali a znovu objavovali za vetvami prevísajúcich stromov pretínajúcich mesačné svetlo. „Bolo to trochu zradnejšie ako som predpokladal.Ale dúfam,že bude spokojný.“ „Si si istý, že tvoje prijatie bude dobré?“ Snape prikývol, ale nie príliš intenzívne. Zatočili doprava, na širokú príjezdovú cestu, ktorá smerovala preč z ulice.Vysoký živý plot ich kryl keď bežali do diaľky až pokiaľ neprišli k veľkým a ťažkým železným vrátam, ktoré im zatarasili cestu. Ani jeden neurobil krok: Mlčky obaja zdvihli ľavú ruku v istom pohybe a prešli priamo cez dvere, akoby ten tmavý kov bol iba dym. Živý plot tlmil zvuk ich krokov. Po ich pravici sa ozýval šramot: Yaxley znovu zdvihol svoj prútik, namieril ho nad hlavu svojho spoločníka, ale ukázalo sa, že zdrojom hluku je obyčajný čisto biely páv, ktorý si vykračoval majestátne po vrchole živého plota. „Luciusovi sa vždy darilo dobre. Pávi…“ odfrkol Yaxley a zastrčil si svoj prútik späť do habitu. Na konci rovnej cesty sa týčila prepychová usadlosť, v ktorej prízemí sa pri oknách leskli diamantové svetielka. Niekde v temnej záhrade za plotom bolo počuť fontánu. Pod nohami im praskal štrk, keď sa Snape a Yaxley ponáhľali k hlavným dverám, ktoré sa rýchlo roztvorili, hneď ako sa obaja priblížili, aj keď nablízku nebolo vidieť nikoho, kto by ich otváral. Vstupná hala bola obrovská, temne osvetlená a prepychovo vyzdobená, s výrazným kobercom, zakrývajúcim väčšinu kamennej podlahy. Oči portrétov s nevýrazným výrazom v tvári sa otáčali za Snapom a Yaxleym, ktorí ich míňali. Obaja sa zastavili pred masívnymi drevenými dverami, vedúcimi do ďalšej miestnosti, na chvíľu zaváhali a potom Snape stlačil bronzovú kľučku. Prijímacia izba bola plná tichých ľudí, sediacich za dlhým, vyzdobeným stolom. Zvyčajné vybavenie miestnosti bolo nedbale odsunuté ku stenám. Osvetlenie vychádzalo z búrlivého ohňa, ktorý horel v mramorovom krbe, zakrytom zafarbeným zrkadlom. Snape a Yaxley na moment zaváhali a zostali stáť na prahu. Po tom, ako sa ich zreničky rozšírili a oči sa prispôsobili nedostatku svetla, pozreli sa obaja na nejväčšiu zvláštnosť celej scény: nad stolom visela hore nohami ľudská postava, ktorá bola očividne v bezvedomí, pomaly sa otáčala, ako keby bola zavesená na neviditeľnom lane. Jej obraz sa odrážal v zrkadle aj na vyleštenom stole. Nikto z ľudí, ktorí sedeli pri stole, nevenoval zavesnej postave pozornosť, iba s výnimkou bledého mladého muža, sediaceho takmer priamo pod ňou. Vyzeralo to, že sa neovláda a každú minútu musí pozrieť hore. „Yaxley. Snape,“ ozval sa vysoký, čistý hlas z čela stola. „Idete na poslednú chvíľu.“ Hovorca sedel priamo pred krbom, takže bolo pre novo príchodzích ťažké rozpoznať viac, než len siluetu. Ale ako sa približovali, jeho tvár bolo poznať aj cez šero v miestnosti – bez vlasov, s hadími rysmi, s nozdrami a lesknúcimi sa červenými očami, ktoré mali zvislé zreničky. Bol taký bledý, že z neho skoro vyžarovala perleťová žiara. „Severus, sem,“ povedal Voldemort a ukázal na sedadlo po svojej pravici. „Yaxley – vedľa Dolohova.“ Obaja muži zaujali im pridelené miesta. Väčšina párov očí za stolom sledovala Snapa a k nemu tiež Voldemort prehovoril prvý. „Tak teda?“ „Môj pane, Fénixov rád plánuje presunúť Harryho Pottera z jeho súčasného bezpečného miesta na budúcu sobotu po zotmení.“ Ľudia okolo stola značne zbystrili pozornosť: niektorí strnuli, iní sa nepokojne vrteli, pozerajúc všetci uprene na Snapa a Voldemorta. „V sobotu po zotmení,“ opakoval Voldemort. Svoje červené oči uprel na čierne Snapove s takým výrazom, že niektorí prísediaci nevydržali a zahľadeli sa inde, zjavne s obavou, že sami budú prepáleni tým dravým pohľadom. Snape však sledoval pokojne Voldemortovu tvár, na ktorom sa po chvíli Voldemortove ústa bez pier znetvorili do čohosi, podobného úsmevu. „Dobre. Veľmi dobre. A táto informácia pochádza - “ „ - zo zdroja, o ktorom sme sa bavili,“ potvrdil Snape. „Môj pane.“ Yaxley sa predklonil k Voldemortovi a Snapovi. Všetky tváre sa k nemu razom otočili. „Môj pane, moje zdroje hovoria inak.“ Yaxley vyčkával, ale Voldemort neprehovoril, a tak pokračoval. „Dawlish, ten auror, sa preriekol, že Pottera nebudú presúvať až do tridsiateho, do tej noci, kým bude mať sedemnásť.“ Snape sa rozosmial. „Moje zdroje mi hovoria, že existuje plán, ako nás naviesť na falošnú stopu. To musí byť ono. Nepochybujem, že na Dawlisha bolo zoslané mätúce kúzlo. Nebolo by to po prvý raz, je známy tým, že mu neodolá.“ „Uisťujem Vás, môj pane, že Dawlish to tvrdil s istotou,“ povedal Yaxley. „Ak bol ovplyvnený mätúcim kúzlom, bude to samozrejme tvrdiť s istotou,“ povedal Snape. „Ja uisťujem Vás, Yaxley, že Úrad Aurorov už v ochrane Harryho Pottera nebude hrať žiadnu úlohu. Rád verí, že sme ministerstvo infiltrovali.“ „Potom aspom jednu vec rád odhadol správne, nie?“ povedal muž sediaci neďaleko od Yaxleyho, sípavo se zasmial a jeho smiech sa s ozvenou niesol po celom stole. Voldemort sa ale nesmial. Jeho pohľad sa pomaly zdvihol k otáčajúcemu sa telu nad stolom a vyzeral, že je do niečoho zahĺbený. „Môj pane,“ pokračoval Yaxley, „Dawlish verí, že k preprave toho chlapca bude slúžiť celá skupina auror – “ Voldemort zdvihol veľkú bielu ruku. Yaxley naraz stíchol a nahnevane sledoval, ako sa Voldemort otočil späť ku Snapovi. „Kde toho chlapca chcú schovať teraz?“ „V dome jedného z Rádu,“ povedal Snape. „Tomu miestu bola podľa môjho zdroja pridelená maximálna ochrana, ktorú môže Ministerstvo a Rád spoločne ponúknuť. Myslím, môj Pane, že akonáhle se ten chlapec dostane tam, bude prakticky nemožné sa ho zmocniť, teda, pokial by Ministerstvo nepadlo pred búducou sobotou, čo by nám mohlo ponúknuť možnosť zistiť a odkliať dosť zaklínadiel, aby sme sa cez tie ostatné dostali.“ „Áno, Yaxley?“ zavolal Voldemort na koniec stola, s plamienkami tancujúcimi v jeho červených očiach. „Padne ministerstvo do budúcej soboty?“ Už po druhý raz sa všetky hlavy otočili. Yaxley pokrčil ramenamy. „Môj Pane, o tomto mám dobré správy. Uspel som – s ťažkosťami a po vynaložení obrovského úsilia – s uvalením kliatby Imperius na Pia Thicknessa.“ Mnoho zo smrťožrútov, sediacich veďla Yaxleyho, vypadalo ohromene. Jeho sused, Dolohov, muž s dlhou tvárou plnou jaziev, mu potľapkal po chrbte. „To je začiatok,“ povedal Voldemort. „Ale Thicknesse je len jeden muž. Skôr ako zaútočím, musí byť Scrimgeour obklopený mojimi mužmi. Jediný neúspešný pokus o ministrov život ma posunie naspäť.“ „Áno - môj Pane, to je pravda – ale viete sám, že Thickness, ako vedúci odboru Presadzovania čarodejníckeho práva, má pravideľné kontakty nielen s ministrom samým, ale tiež s vedúcimi všetkých ostatných odborov. Teraz to bude, myslím, jednoduché, pokiaľ ovládame tak vysoko postaveného úradníka, on môže ovplyvniť ostatných a spolu potom môžu Scrimgeoura zosadiť. „Pokiaľ nebude náš priateľ Thickness objavený skôr, ako všetkých ostatných prevedie na našu stranu, povedal Voldemort. „V každom prípade, zostáva nepravdepodobné, že by Ministerstvo bolo pod mojou kontrolou skôr, ako budúcu sobotu. Keď sa k chlapcovi nedostaneme v jeho cieli, musíme to zvládnuť behom jeho prepravy.“ „Máme ale výhodu, môj Pane,“ povedal Yaxley, ktorý sa zdal rozhodnutý získať aspoň drobný súhlas. „Máme teraz pár svojich ľudí na Odbore Kúzelníckeho premiestňovania.Keď sa Potter pramiestni, alebo použije hop-šup sieť, mali by sme sa to ihneď dozvedieť.“ „Neurobí ani jedno z toho,“ povedal Snape. „Rád sa vyhýba akémukoľvek spôsobu prenosu, ktorý by bol pod dohľadom alebo reguláciou ministerstva. Neverí ničomu s ministerstvom spojenému.“ „Tým lepšie,“ povedal Voldemort. „Bude sa musieť presunúť vzduchom. O mnoho jednoduchšie na získanie, povedal by som.“ Voldemort sa opäť pozrel hore na pomaly sa otáčajúceho muža, pokým hovoril ďalej: „Mal by som na toho chlapca dohliadnuť osobne. Okolo Harryho Pottera už bolo veľa chýb, niektoré z nich aj z mojej strany. Že Potter vôbec žije je výsledok viac mojich chýb, ako jeho triumfov.“ Spoločnosť okolo stola pozorovala Voldemorta s obavami, každý z nich s obavami, že by mohli byť obvinení za to, že Harry Potter stále ešte žije. Voldemort sa však zdal hovoriť skôr sám k sebe, než k niekomu z nich, zatiaľ čo stále sledoval rotujúcu osobu v bezvedomí. „Vďaka vlastnému nezáujmu boli všetky tie najlepšie plány zmarené tými kazisvetmi len vďaka šťastiu a náhode. Ale teraz som dozrel. Rozumiem tomu, čomu som predtým nerozumel. Musím byť tým, kto zabije Harryho Pottera a aj ním budem.“ Behom týchto slov, zdanlivo v ich odpoveď, sa ozvalo náhle zaskučanie, hrozný vlečúci sa nárek utrpenia a bolesti. Mnoho z prísediacich sa pozrelo prekvapene dole, hľadajúc zdroj zvuku, ktorý sa zdal prichádzať spod ich nôh. „Červochvost,“ povedal Voldemort bezo zmeny tónu hlasu, stále pozerajúc na rotujúce telo nad stolom, „nehovoril som ti snáď, aby si nášho väzňa držal v tichosti?“ „Ano m-môj Pane,“ zakoktal malý muž usadený asi v polovici stola, tak hlboko vo svojej stoličke, že tá sa zdala neobsadená. Zliezol zo svojej stoličky a rozutekal sa z miestnosti, zanechávajúc za sebou len podivnú striebornú stopu. „Ako som hovoril,“ pokračoval Voldemort, opäť sledujúc napäté tváre svojich nasledovníkov, „teraz už rozumiem tomu, čomu som predtým nerozumel. Mal by som si napríklad skôr, než pôjdem zabiť Pottera, požičať prútik od niekoho z vás.“ Tváre okolo neho naraz boli plné šokovania, ako keby im práve oznámil, že si chce požičať ruku jedného z nich. „Žiadny dobrovaľníci sa nehlásia?“ povedal Voldemort. „Dobre… Luciusi, nevidím dôvod, prečo by si mal ďalej mať prútik.“ Lucius Malfoy pozrel. Vo svetle krbového ohňa vypadala jeho koža žlto a voskovo a jeho oči boli prepadnuté s kruhmi. Keď prehovoril, jeho hlas bol chraplavý. „Môj Pane?“ „Tvoj prútik, Lucius, potrebujem tvoj prútik.“ „Ja…“ Malfoy pozrel letmo bokom na svoju ženu. Hľadela priamo vpred, rovnako tak bledá, ako bol on, jej dlhé blonďavé vlasy jej plantaly na chrbte, ale pod stolom jej tenké prsty stiskli jeho zápästie. Po jej dotyku siahol Malfoy do svojich šiat, vytiahol prútik a predal ho Voldemortovi, ktorý si ju pridržal pred svojimi červenými očami a podrobne ju skúmal. „Z čoho je?“ „Z brestu, môj Pane,“ zašepkal Malfoy. „A jadro?“ „Dračia – blana zo srdca draka.“ „Dobre,“ povedal Voldemort. Vytiahol svoj prútik a porovnal ich dĺžky. Lucius Malfoy na zlomok sekundy nevedome naznačil, že by snáď očakával na oplátku Voldemortov prútik. To gesto však Voldemort postrehol a jeho oči sa zlomyselne roztiahli. „Dať ti svoj prútik, Lucius? Môj vlastný prútik?“ Niekto z davu sa zarehotal. „Dal som ti tvoju slobodu, Lucius, nestačí ti to? Ale zpozoroval som, že ty i tvoja rodina nevypadáte v poslednej dobe vôbec šťastne… Čo ta tak rozrušuje na mojej prítomnosti v tvojom dome, Lucius?“ „Nič – nič, môj Pane!“ „Také klamstvá, Lucius…“ Zrazu sa zdalo, že zasyčal mäkký hlas, aj keď sa kruté ústa prestali hýbať. Jeden alebo dvaja čarodejníci ťažko potlačovali hrôzu, ako sa syčanie zosilňovalo. Po podlahe pod stolom sa podľa zvuku plazilo čosi veľkého. Na Voldemortove kreslo sa naraz vyšplhal dlhý had. Zdalo sa, že rástol takmer nekonečne, až sa uvelebil naprieč Voldemortovými ramenami. Jeho krk bol silný ako mužské stehno, jeho oči spojené s vertikálnymi štrbinami pre bábiky, ani nemrkli. Voldemort tú stvoru neprítomne stiskol, pozerajúc stále na Luciusa Malfoya. „Prečo Malfoyovi vypadajú tak neščastne, keď si zvolili takúto cestu sami? Nieje snáď môj návrat, rast mojej sily, tou nejdôležitejšou vecí, ku ktorej sa túživo hlásili veľa rokov?“ „Iste, môj Pane,“ povedal Lucius Malfoy. Jeho ruka sa triasla, ako si uterial pot zo svojej hornej pery. „Priali sme si to – naozaj.“ Po Malfoyovej ľavici jeho manželka záhadne strnulo prikývla, ale oči odvrátila od Voldemorta i hada. Po jeho pravici jeho syn, ktorý stále hľadel na nehybné telo nad stolom, rýchlo pozrel na Voldemorta a späť, vystrašený z možného pohľadu z očí do očí. „Môj Pane,“ povedala temná žena uprostred stola, ktorej hlas znel emotivne priškrtene, „mať Vás tu, v našom rodinnom dome, je pocta. Nemôže byť nič, čo by nás mohlo tešiť viac. Sedela vedľa svojej sestry, až sa svojimi temnými vlasmi a očami skrytými pod ťažkými viečkami, správaním a tak isto svojim spoločenským správaním, tam, kde Narcissa sedela nepohnuto a skleslo, Bellatrix klaňala Voldemortovi, aj ked všetky slová nemohli demonštrovať ako túži po blizkosti Voldemorta. „Nemôže byť nič, čo by nás mohlo tešiť viac,“ opakoval Voldemort, s hlavou naklonenou na stranu, jak premýšľal nad vyznaním Bellatrix. „To je od teba silné vyznanie, Bellatrix.“ Začervenala se v tvári a v očiach sa jej objavili samým nadšením slzy. „Môj Pán vie, že hovorím pravdu!“ „Nič, čo by nás mohlo tešiť viac… i keď to porovnám s tou šťastnou udalosťou, ktorá sa, ako som se dopočul, vo vašej rodine udiala tento týžden?“ Hľadela naňho, s otvorenými ústami, zrejme zmätená. „Neviem, kam tým smerujete, môj Pane.“ „Hovorím o tvojej neteri, Bellatrix. I o vašej, Lucius a Narcissa. Práve si vzala za muža vlkolaka, Remusa Lupina. Musíte byť veľmi hrdí.“ Okolo stola vybuchol posmešný smiech. Mnohí sa predkláňali, aby si vzájomne menili veselé tváre, niektorí udreli do stola päsťami. Obrovský had, v reakci na ten hluk, roztvoril široko svoju papuľu a nahnevane zasyčal, ale smrťožrúti ho nepočuli, tak radostne sa vysmievali poníženej Bellatrix a Malfoyovcom. Tvár Bellatrix, predtým plná šťastia, nabrala škaredú červenú škvrnitú farbu. „Nieje naša neter, môj Pane,“ kričala cez rinúce sa veselie. „My – Narcissa a ja – sme na svoju sestru nevrhli ani pohľad od tej doby, čo si zobrala toho humusáka. Ten naničhodník, ani ktokoľvek, koho si zoberie, nemá nič spoločného s nikým z nás.“ „Čo si to hovoril, Draco?“ opýtal sa Voldemort a akokoľvek bol jeho hlas tichý, niesol sa cez vrieskanie a posmešky jasne. „Budeš im strážiť vlčiatka?“ Bujaré veselia vzrastalo. Draco Malfoy hrozivo pozrel na otca, ktorý zízal do svojho klina a potom zachytil pohľad svojej matky. Zatriasla svojou hlavou takmer nepatrne, načo sa vrátila ku svojmu strnulému pohľadu na náprotivnú stenu. „Dosť,“ povedal Voldemort a udrel svojho rozhnevaného hada. „Dosť.“ A smiech zaraz stíchol. „Mnoho z našich starodávných rodokmeňov sa za čas nakazí,“ povedal, zatiaľ čo na neho Bellatrix civela, bez dychu, prosebne. „Musíte očistiť svoj rod, aby ste ho udržali zdravý,nieje to pravda? Odstrihnúť tie časti, ktoré ohrozujú život ostatku.“ „Áno, môj Pane,“ zašepkala Bellatrix a jej oči opäť zaplnila vďačnosť. „Akonáhle bude príležitosť!“ „Budete ju mať,“ povedal Voldemort, „Ako vo svojej rodine, tak v celom svete… mali by sme sa zbavovať toho moru, čo nás ohrozuje nákazou, dokiaľ nezostanú len ti čistokrvní…“ Voldemortzdvihol prútik Luciusa Malfoya, namieril ho na pomaly sa otáčajúcu osobu zavesenú nad stolom a jemne s ním švihol. Osoba so zaúpením ožila a začala bojovať s neviditeľnými pásmi. „Spoznávaš našeho hosťa, Severus?“ spýtal sa Voldemort. Snape zdvihol oči k tvári obrátenej hore nohami. Všetci smrťožrúti už na zajatcu civeli ako keby im bolo dovolené prejaviť zvedavosť. Hneď ako sa otočila tvárou k plameňu, zachrapčala zajatá žena vystrašene len „Severus! Pomôž mi!“ „Á, áno,“ povedal Snape, keď sa zajatkyňa opäť pomaly otočila od neho. „A ty, Draco?“ spýtal sa Voldemort a stisol svojou voľnou rukou hadovu tlamu. Draco zatriasol divo hlavou. Teraz, keď sa žena prebrala, vyzeral, že už na ňu nemôže civieť. „Ale nikdy si na jej hodiny nechodil,“ povedal Voldemort. „Pre tých z vás, ktorí nevedia: dnes sa k nám pridala Charity Burbageová, ktorá donedávna učila v Rokforte.“ Okolo stola sa ozvalo zašumenie pochopenia. Silná zhrbená žena so špicatými zubami prehovorila. „Áno… Profesorka Burbageová učila deti čarodejníc a čarodejníkov všetko o mukloch, o tom, ako od nás vlastne niesú až tak moc odlišní…“ Jeden Smrťožrút si odpľul na zem. Charity Borbageová sa opäť otočila tvárou ku Snapovi. „Severus… prosím… prosím…“ „Ticho,“ povedal Voldemort, opäť švihol Malfoyovým prútikom a Charity opäť stíchla, akoby ju umlčali. „Ako keby jej nestačilo, že rozvracia a špiní myseľ čarodejníckych detí, napísala profesorka Burbageová zanietený článok na obranu humusákov do Denného Proroka. Čarodejníci, tvrdila, musia prijať týchto zlodejov ich znalostí a mágie. Vymieranie čistokrvných čarodejníkov je, podľa profesorky Burbageové, ten najvhodnejší dôvod… Chcela by, aby sme sa všetci s muklami kamarátili… alebo, nepochybne, snáď aj s vlkolakmi…“ Tentokrát sa nikto nezasmial. Zlosť a opovrhnutie vo Voldemortovom hlase nešlo prepočuť. Keď sa Charity Burbageová po tretí raz otočila tvárou k Snapovi, tiekli jej z očí do vlasov slzy. Keď sa od neho opäť otáčala, pozrel sa na ňu Snape nedotknuto. „Avada Kedavra“ Záblesk zeleného svetla vyplnil každý roh miestnosti. Charity spadla, s dunivou ranou, na stôl pod ňou, ktorý sa zatriasol a zaškrípal. Pár smrťožrútov sa na svojich stoličkách posunulo späť. Draco zo svojej spadol na zem. „Večera, Nagini,“ povedal Voldemort jemne, a veľký had sa odplazil z jeho ramien na lesklé drevo.
 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

dik

(marilyn, 16. 7. 2008 11:20)

dakujem velmi pekne:-D

jeeeeeeeeeee

(Anoným, 16. 8. 2007 8:15)

vsetko je sup. ok

Super!

(Trane, 13. 8. 2007 16:31)

Dík moc za tieto preklady!!!!!! fakt dík!!!!!!